Кольцо Тьмы

Prsteň Temnoty
N. Perumov

Prsteň temnoty (úryvok)
Hlava druhá: Hľadanie poníka

Dvere sa nepoddávali. Na chodbe sa opäť rozkričal čísi basový hlas:
"Folko, ničomník jeden! Čo sa zavieraš? Skutočný Brendibek nemá čo skrývať pred očami starších. Počuješ, leňoch! Okamžite mi otvor!"
Folko sa strhol zo spánku. Ničomu nerozumel, keď sa trochu prebral, zoskočil z postele a prišiel k dverám, ktoré sa triasli od úderov. Potom s hlavou stiahnutou medzi ramená rozhodol sa prijať osud a odtiahol závoru.
Dvere sa rozleteli a na ich prahu zastal starší, zažitý hobit s guľatou tvárou plnou vrások. Pod hustým obočím mal drobné živé oči neurčitej farby.
"Aha," začal opäť s rukami vbok. "Nuž ty si v noci, ty hulvát jeden, vyviedol poníka z maštale a nedoviedol ho späť? Počuješ, čo sa pýtam? Ničomník!"
Silné červené prsty šikovne schmatli Folkove ucho a dali sa ho nemilosrdne vykrúcať. Hobit zbledol a od bolesti sa zhrbil, no nevydal ani hláska. Prišelec nevenoval Torinovi, ktorý ho už chcel pozdraviť, žiadnu pozornosť. Celkom metodicky - povedali by sme - trápil Folka ťahaním za ucho.
"Kde je poník? Povaľač! No kde, ty darmožráč! Skutočný Brandibek neustálou prácou zveľaďuje dedičstvo svojich predkov; nerozhadzuje ho ako ty! Ako hobitská holota. V tvojich rokoch som už pásol, robil od svitu do mrku a ani raz som neprišiel ani o jednu ovcu! A ty? Čo robíš ty? Stratil si poníka. Takého dobrého. Takého len tak rýchlo teraz nekúpiš a nenájdeš v širokom okolí. Miesto toho, aby si ho išiel hľadať, drichmeš!"
Práve na konci celej tej kázne osobitne silno potiahol Folka za ucho. Ten zastenal a trhol sebou. Trpaslík na okamih uvidel jeho oči plné sĺz a bôľu.
V Hobitíne majú svoje poriadky,- pomyslel si Torin. -Nedá mi však prizerať sa ako sa vylieva hnev na slabšom. Vykročil vpred a prstami stisol starcovu ruku, sťa do klieští, (domnieval sa, že starec je onen deduško, ktorého Folko toľko spomínal) a oslobodil Folkovi ucho.
"Prosím o odpustenie, vážený," precedil pritom pomedzi zuby Torin. "Nechajte ho už na pokoji. Nie všetko je jeho vina. Poník sa splašil pri našom stretnutí na ceste. Všetku škodu vám uhradím. Už ho len nechajte."
"Milý môj! Vôbec som sa ťa na nič nepýtal," zašomral deduško, pokúšajúc sa oslobodiť ruku z trpaslíkových prstov. "Kto vlastne si? A tento ničomník dostane svoje i za to, že si domov vodí akýchsi dobrodruhov!"
Trpaslík sa začervenal v tvári.
"Nie som dobrodruh. Volám sa Torin, som syn Darta, som trpaslík z Mesačných hôr. Už ho pustite!" zvolal naliehavejšie a voľnou rukou chytil deduška za golier kabáta a zľahka ním zatriasol.
Ten tenúčko zapískal a pustil Folkovo ucho z prstov. Folko odskočil nabok a dlaňou si ho začal trieť. Aj Torin pustil deduškovi ruku a zmierlivo poznamenal:
"Je čas, aby sme sa predstavili. Ja som vám už povedal moje meno. Teraz je rad na vás. Potom vám poviem, čo ma sem zaviedlo."
Deduško očervenal v tvári ani rak, avšak jeho hlas znel presvedčivo. Bol to mocný bas.
"Volajú ma Paladin, som synom Sviopa a teraz som hlava rodu Brendibekovcov. Tak čože potrebuješ, milý môj? Prečo si tu, keď sme ťa nepozvali, nedali dovolenia?"
"O, úctihodný Paladin, syn Sviopa, hlava Brendibekov," odrecitoval trpaslík s istou iróniou v hlase. "Prišiel som k vám neskoro v noci. Nechcel som vyrušovať. Išiel som cestou zo severu a celkom náhodou som sa stretol s mladým hobitom, ktorý sa niesol na poníkovi. Ten sa splašil, zhodil jazdca a ušiel. Tak sme sa stretli s tvojim vnukom. On vyhovel mojej prosbe a vzal ma prenocovať. Prirodzene, že všetko uhradím, vážený!"
Trpaslíka čosi striaslo, deduško však nič nezbadal, ba ani nepostrehol, ako si Torin vsunul ruku pod pazuchu a v okamihu sa mu v nej zablysla hŕbka zlatých trialonov kráľa Elessara.
"Prosím, prijmite môj podiel za strateného poníka. Stačí týchto šesť hodnotných mincí?"
Za tie peniaze, pomyslel si náhle Folko, možno kúpiť štyroch oveľa lepších poníkov. No toľký nárek, podľahne tejto ponuke?
Deduško najskôr zamrkal, potom si prešiel jazykom po suchých perách, napokon si hlboko vzdychol a oči sa mu zvláštne zaleskli. "No-o-o, napokon," vyšlo z neho, nespúšťajúc očí zo zlatých mincí. "No, mohli by sme to prijať ako náhradu… To však nie je to hlavné. Ak vážený Torin, syn Darta, trpaslík z Mesačných hôr tvrdí, že konkrétne je to jeho vinou, presnejšie, že jeho lajdáctvom sa poník stratil, je aj jeho povinnosťou zaplatiť nám jeho cenu… Avšak mňa veľmi zaujíma, čo váženého Torina priviedlo k nám?"
"Moji rodáci ma poslali k hobitom predstaviť vám najnovšie a najlepšie výrobky našich majstrov," odvetil celkom vážne trpaslík a jedným okom mrkol na Folka. "Počuli sme, že Brendibekovci sú v Hobitíne váženým a bohatým rodom." Tieto slová vyvolali na deduškovej tvári záujem a za každým trpaslíkovým slovom aj prikývnutie hlavou. "Preto," pokračoval Torin ďalej "ponáhľal som sa dňom i nocou na stretnutie s vami. Nemuseli by ste na ďaleké jarmoky. My, trpaslíci z Mesačných hôr vám dovezieme všetko, čo len potrebujete, až domov a za lacný peniaz… No, nemali by sme sa o týchto veciach zhovárať na prahu dverí!"
"Ach, áno! Samozrejme," odvetil mu deduško. "Po raňajkách nám môžeš, vážený, predložiť svoj návrh na Rade Brendibekovcov. Tam sa dohodneme…"
"Tak a domnievam sa, že teraz už nebudete viac trestať Folka?" Milo sa pritom usmial a naznačil, že chce zlaté trialony schovať pod pazuchu.
Deduško trocha znervóznel:
"Ctihodný, to je naša vec. Nepatrí sa cudzincovi miešať sa do toho."
"No, nech je po vašom. Folka už nebudem trestať, ale…"
"Ak nájdeme toho nešťastného poníka a ja vám dám povedzme… štyri trialony?"
"No ak nájdete poníka… škoda bude menšia, ale zostal by som pri šiestich." Neústupčivo trval deduško na svojom. "Nejde tu len o poníka, ale aj o dobré meno rodu, ktoré upadne v hanbu."
"Čo tam za hanbu," zháčil sa Torin?
"Ako to! Susedi uvidia túlajúceho sa poníka s našim znakom a povedia si: -U Brendibekovcov vôbec nie je taký poriadok, ako sa hovorí. Takže v čom sú lepší od nás, keď sa aj im kôň stratí? Už si pochopil, vážený?! Vieš ty, čo to môže znamenať pre nás? Nie, nie! Pod šesť trialonov to nebude. Naša česť a meno je v Hobitíne prvé a vyrovná sa Tukkom."
Trpaslík si prešiel rukou po vlasoch. Bol v rozpakoch. Smiať sa, či hnevať?
"Nech je po vašom," rozhodol sa napokon a peniaze z dlane vysypal do deduškových rúk, ten pozorne sledoval či ich je šesť, ako sa zjednali. Potom uctivo poďakoval Torinovi a dodal, že ihneď po raňajkách zvolá Radu, kde bude môcť vážený hosť predložiť návrhy na obchod. Obrátiac sa k Folkovi rozkázal mu, aby obehol celú usadlosť a pozval členov Rady na zasadanie. Potom, akoby na rozlúčku oslovil ešte Torina: "Vážený, počkajte tu! Tieň čierneho kolíka sa nezdvihne do výšky jedného lakťa a pošlem pre vás."
Folko zmizol za dverami. Deduško tiež. Na rozlúčku sa úctivo jeden druhému uklonili.
Ubehli celé tri hodiny a slniečko stálo vysoko nad Starým lesom, keď sa Folko a Torin opäť stretli - pravda už nasýtení - v izbe mladého hobita. Folko vyzeral unavený, na čele mal kropaje potu. Aj trpaslík bol zmorený.
"Och, ako ma uťahali tvoji rodáci svojimi rečami," vzdychol si Torin, sadajúc si do kresla. "Lepšie je celý deň kopať čakanom, ako počúvať ich. Celý čas jedli a rozprávali s plnými ústami, často som im nerozumel… No, už je to tam. Dosiahol som, čo treba. Nejaký čas môžem byť u teba. Nahovoril som im, že treba lepšie poznať našich budúcich zákazníkov. A ty, ako?"
"Ucho opuchlo," vážne mu odvetil Folko. "No nič, s deduškom sa ešte porátame. A čo chceš robiť ďalej ty?"
"Teraz pôjdem s tebou hľadať strateného poníka. Vezmi so sebou nejaký proviant, plášť a vôbec, teplejšie sa obleč. Možno bude treba nocovať vonku."
"Akože?" Zvolal prekvapene Folko a zároveň si predstavoval noc v studenom, temnom lese a v daždi. "Vari sa na večer nevrátime domov?"
"Stáva sa všeličo," pomrvil pleciami trpaslík.

lll.

Keď odchádzali z osady, vyprevádzali ich zvedavé pohľady jej obyvateľov. Folko, u ktorého zvíťazila túžba po nových dobrodružstvách nad strachom z nepoznaného, si s istým pôžitkom pripäl k opasku meč Veľkého Meriadoka. Do vaku, ktorý si prehodil cez ramená, nakládol proviantu podľa starých hobitských zvykov. Totiž - ak ideš na deň, vystroj sa sťa by si išiel na týždeň!
Za hranicami osady sa pustili cestou na sever, išli vlastne tou istou cestou, na ktorej sa deň predtým, v noci stretli. Zhruba po kilometri ich čakala prvá zákruta a za ňou sa ukryli strechy domov. Zabočili vpravo a smerovali na severovýchod, skúmajúc nevysoké kríky i húštiny uprostred obrobených polí i pokosených lúk. Nazerali i do nehlbokých roklín popri ceste i na jej odbočky, ktoré smerovali k jednotlivým farmám, (Folko nedbal na deduškov zákaz!) Všetko ich úsilie bolo márne.
Už viac ako tri hodiny išli na severovýchod, kraj sa pomaly, ale isto menil. Dúbravy a hájiky už nepripomínali ojedinelé ostrovčeky v poliach či na lúkach, ale zlievali sa do jediného lesného masívu. Fariem bolo čoraz menej; vystriedali ich samoty po dvoch - troch domoch. Bol to charakteristický znak, že sa blížia hranice. Cestou pribúdalo stále viac riek a zurčiacich potôčikov, ktoré niesli svoje vody do Brandyvíny. Hobit aj trpaslík čoraz pozornejšie hľadali na zemi či v tráve stopy po poníkovi. Hlboké zrazy, často zarastené vrbinou či olšami im dali zabrať. Trpaslík od námahy chrčal a pred každou húštinou sa hrabal vo vlasoch, ísť či neísť. Avšak vždy nasledoval hybkého hobita, ktorý preliezol každú húštinu.
Slnko už preskočilo zenit, od juhu sa zmrákalo a ochladilo sa. Folko a Torin stretli cestou nemálo hobitov, ktorých oči so záujmom spočinuli na trpaslíkovi. Nik však z nich nevedel o osude, ktorý postihol "dobré meno rodu". Torin si v duchu aspoň dvadsať ráz želal, aby hlúpe zviera zožrali vlci na obed. Žiaľ v tomto kraji vlkov nebolo.
Pokým išli cez polia a po poľných cestách, Torin rozprával Folkovi o zvykoch a živote trpaslíkov, spomenul aj Annuminas. S istou hrdosťou hovoril o pevných žulových hradbách, o bastiónoch, a o vežiach s hlbokými základmi. Ulice sú síce strohé, domy sú však stavané s citom. V prízemí je bezpočet obchodov, krčmičiek a kaviarní. Možno tu kúpiť všetko potrebné, alebo objednať hoc aké jedlo, ktoré sa v Stredozemi varí. Na voľných priestranstvách, ale i pod strechami, potulní pevci i herci predvádzajú početnému publiku svoje vystúpenia; hudobníci a speváci tancujú i spievajú priamo na uliciach. Počas karnevalu, ktorý sa každoročne poriada po zbere úrody, severná a južná časť mesta pripomínajú more kvetov a farieb.
Konár olše udrel trpaslíka priamo do tváre až skríkol a hrubo zahrešil. Obaja potom stáli na okraji rokliny porastenej olšinou. Zdola to čpelo vlhkom, Folko sa potom pustil zliezať strmý svah, na úpätí ktorého tiekol potôčik. Torin ochkajúc a vzdychajúc ako vždy, ho nasledoval.
Konečne bol Folko na brehu potôčika, keď sa ku nemu z diaľky doniesol lomoz lámajúcich sa konárov. Torin sa vyrovnal. Folko sa usmial, pozrel sa hore a po chvíli spočinul jeho zrak na koryte potôčika a na brehu, zarastenom machom, uvidel hľadanú stopu: zreteľné stopy štyroch neveľkých kopýt a v pravej prednej podkove chýbal jeden klinec.
"Torin! Našiel som!" naradostený zakričal na trpaslíka, "Pôjdeme hore proti prúdu!"
Keď sa z najbližšieho kríka vynoril fučiaci trpaslík, potom už spolu vykročili po mäkkom a pružnom brehu, predierajúc sa kriakmi i travinou vpred za nádejnou stopou.
Oblohu nad ich hlavami zakryli konáre stromov. Olšiny po chvíli prepustili miesto vysokým boroviciam a mohutným jedliam. V rokli, kam slnečné lúče iba sporo prenikali, bol tieň. Mocné kmene obrastené machom a namodralými lišajníkmi. Občas sa tu ozvali údery ďatla a krik straky. Folko sa prikrčil a dlaň mu spočinula na rukoväti meča, hlavou mu preleteli staré povesti. Predstavoval si, že aj on ide, ako kedysi Bilbo, strašným Čiernym lesom. Napätý a pozorný Folko išiel a išiel, obzerajúc sa vôkol seba s prižmúrenými očami.
Trpaslík sa cítil stiesnene. V lese sa nevyznal a ani ho nemal veľmi rád. Nevedel sa v ňom pohybovať. Idúc za Folkom, správal sa hlučne. Ak by to bolo v skutočnom Čiernom lese a za čias Bilba a jeho družiny, dávno, dávno by ich boli zjedli.
Údolie potôčika smerovalo priamo na východ a to Folka trochu znepokojovalo. Totiž, každú chvíľu mali naraziť na obranný val. A kam teda ušiel stratený poník? Stopa ešte stále išla po brehu a koník sa vôbec nepokúšal vyjsť z rokliny, obrátiť sa späť. Folko sa pokúšal predstaviť si, čo je vpredu. No nešlo mu to. Nikdy tu totiž nebol. Neostávalo mu nič iné, iba ísť dopredu až ku hradbe a tam možno bude aj ich zbeh.
Rozhovor akosi samovoľne prestal. Folko sa čoraz viac rozhliadal po bokoch rokliny, lovil tam každý zvuk. Torin, ten si musel predovšetkým dávať pozor, aby nepadol do vody.
Tak išli ešte asi hodinu, slniečko im sem tam prebleslo po chrbtoch až sa pred nimi objavila neveľká lúčina, suché a čisté miesto. Folko rozhodol, že tu by si mohli odpočinúť, najesť sa trochu, pofajčiť si a vystrieť uťahané nohy. Keď sa najedli i pofajčili, Torin privrel oči a zdalo sa, že si zdriemol. Folko bol v strehu a nespokojne sa vrtel na pni, kde sedel. Meč aj s pošvou si položil na kolená. Okolitý les sa mu videl temnejší, hrozivejší. Roklina sa rozšírila, kriaky čo tu rástli, zakrývali jej svahy pred Folkovými očami. Vtáčie hlasy zmĺkli a len občas k ním doľahlo s ľahkým šumom vetra i krákanie vrán. Folko sa pozrel k oblohe a pokúšal sa odhadnúť čas. Avšak pre vysoké stromy nevedel odhadnúť kedy ich prikvačí západ slnka. Na zarastených svahoch rokliny čosi neustále šumelo a šramotilo. Potom kdesi v diaľke sa ozval šum krídel ťažkého vtáka. Hobit sa mykol a tasil meč z pošvy.
Vtom pocítil na zátylku čísi studený, vôbec ne priateľský pohľad. Vôbec si nevedel predstaviť ako sa to stalo. Uvedomil si, že aj neznámy nemá potrebný pocit istoty a to dodalo hobitovi odvahu. Trochu sa pretiahol, zívlo sa mu. Meč odložil na bok a pravou rukou čiahol po krátkom sukovatom konári. Vôbec akoby neuvažoval, ale jeho konanie sa podvoľovalo cudzej a neznámej vôli.
Bytosť za jeho chrbátom sa pohla. Hobit sa zúfalým pohľadom pokúšal zistiť čo to je. Márne! Vedľa neho spokojne driemkal trpaslík. Zobudiť ho? Vystrašiť neznámeho?
Prešlo niekoľko mučivých minút a potom celý príbeh vrcholí. Folko sa rezko pootočil a tam, kde predpokladal akéhosi votrelca, udrel konárom. Hneď na to sa s mečom v rukách pustil prehľadávať najbližšie kríky.
Šramot i šum prebudili trpaslíka. Keď uvidel ten zmätok v kriačí zaujal bojový postoj; sekera sa mu doslova ocitla sama v pravej ruke a pohol sa za hobitom. Folkova palica zasiahla cieľ, zrazila votrelca na zem a to stačilo hobitovi na prekonanie vzdialenosti ku kríkom a uchopiť trepotajúcu sa bytosť do rúk. Čo do vzrastu bola menšia od neho i od trpaslíka a bola aj slabšia. Folko nemilosrdne smýkal bytosťou po machu. Nebol si istý či to má tvár alebo papuľu. Ulapený tvor žalostne pískol a vzdal sa. Folko sa chcel pozrieť po Torinovi a ono neznámo sa mu pritom zahryzlo do prsta. Od prekvapenia a bolesti hobit zakričal.
"Ej, ty! Ak to ešte raz urobíš, podrežem ti hrdlo!" skríkol neznámemu do jeho chlpatého ucha. Na potvrdenie vážnosti vysloveného, položil mu na šiju chladnú čepeľ meča. Podľa všetkého to zabralo, neznámy utíchol a skrčil sa.
"Čo si to chytil?" spýtal sa trpaslík Folka, prekladajúc si sekeru do ľavej ruky a pravou potom chytil ležiaceho za hrivu. "Ha! Starý známy!" zvolal zrazu škodoradostne Torin, krútiac neznámym vo vzduchu tak, aby ho Folko videl do tváre.
V mocných trpaslíkových rukách sa strachom triasol drobnučký škriatok. Nebol väčší ako Folkova ruka po lakeť. V podlhovastej vráskatej tvári sa zlobou ligotali malé červené očká, plné strachu, pripomínajúce Folkovi očká chytených potkanov. Nos mal dosť dlhý s neveľkou priehlbinkou a pery pomerne úzke. Na špicaté uši s ovisnutými lalôčkami mu padali dlhé čierne vlasy. Oblečený mal akurátny barnavý kaftan a na nohách kožené čižmy.
"Ty ho poznáš, Torin?" spýtal sa Folko.
"Á, akože?! Ich plemeno dobre poznám... až veľmi dobre. Teraz ho budem vypočúvať. On rozumie našej reči, avšak odpovedať nie, ani za svet. Treba sa pýtať so žeravým železom." Vysloviac toto, Torin sa uprene pozrel do očí škriatka, pokúšajúc sa zistiť, či rozumie tomu čo povedal. Ten však visel vo vzduchu bez akejkoľvek známky, že by rozumel o čom ide reč. A Torin pokračoval ďalej.
"Ich rod žije vedľa nás už dlho. Usádzajú sa v opustených, vyťažených šachtách, pričom sa im nehnusia ani tunely po ohyzdoch, ako mi rozprávali moji priatelia z Hmlistých hôr. Od prírody sú chytrí a často kradnú. Robiť sa im nechce. Vždycky niekoho dostanú a ten drie aj za nich. Iba niektorí zo škriatkov vedia zužitkovať svoju šikovnosť, avšak za väčšinu našich by som groša nedal. Od otca som počul, že vo Veľkej vojne, keď sa bojovalo o Prsteň, sedeli ticho vzadu. Poniektorí pomáhali nám, iní zasa ohyzdom. Stretával som ich v Annuminase, tam v podstate pracovali pre kupcov. Informovali ich kde dobre predajú svoj tovar. Pravda, nebolo to zdarma. Občas žili v Sivých horách, v tamojších jaskyniach. No, keď sa tam objavili ohyzdi, škriatkovia sa stali ich vazalmi. Potom sa akosi rozišli na sever Stredozeme. Ostatne, môžem ti o nich porozprávať inokedy, teraz mi prepáč, treba mi s ním hovoriť v jeho reči."
"Ite ott burchuš?" oslovil trpaslík škriatka a postavil ho na zem.
Ten však mlčal. Torin ním trochu zatriasol, škriatkovi zacvakali zuby a potom piskľavým, až odporným hlasom začal hovoriť. Torin ho tvrdo vypočúval, škriatok mu čosi povedal a keď zamĺkol, trpaslík mu stisol rukou hrdlo a zajatec, dusiac sa a trepajúc sa odpovedal na danú otázku. Torin dosť dlho viedol vypočúvanie, potom sa vyrovnal, poutieral si spotené čelo, z vrecka nohavíc vytiahol klbko povrázku a zviazal zajatcovi ruky i nohy. Ten nariekal a kvílil, avšak neprotivil sa. Spútaného škriatka vložil Torin do vaku a ten si prehodil na ramená.
"Poď Folko, ideme ďalej! Tu už nič nie je pre nás."
O chvíľu vykročili vpred, do stmievajúceho sa lesa, pozorne sledujúc obe strany rokle. Trpaslík sa usiloval ísť zarovno s hobitom a rozprával mu, čo sa dozvedel od škriatka.
"Tento priateľ," zľahka pobúchajúc po vaku, v ktorom čas od času hlasitejšie zaskučal a pomrvil sa zajatec, "neprišiel sem na juh len tak, zo svojej vôle. Mimochodom, dobre sa pozeraj! Prišlo ich až päť a tu niekde sa utáborili."
Stanovište škriatkov našli pomerne ľahko - v nehlbokej jame pri koreňoch mohutnej borovice na severnom svahu rokliny zanechali popol z ohňa. Tráva dookola bola udupaná, ležali tam aj kôpky raždia a halúzky ihličia, na ktorom spali. Našlo sa tam aj niekoľko plášťov, opaskov a neveľkých nožov v čiernych kožených púzdrach. Na skrivenej trojnožke visel kotlík s ostrou vôňou temnej váre. Avšak batôžky, či zbrane hobit a ani trpaslík nenašli. Zrejme museli z táboriska zutekať, sotva stihli oheň zahasiť. Pozorný hobit o chvíľu našiel stopy neveľkých topánok a tie smerovali na východ. Škriatkovia, sotva si rozložili tábor, museli ho opustiť.
"Utiekli, ani nestačili vyliať svoju žbrndu," poznamenal trpaslík a kopol do kotlíka, prevrhol ho.
"Čo ďalej?," spýtal sa neisto Folko, pozerajúc pritom na okolné kríky.
"Stopy tvojho poníka a týchto lapajov idú jedným smerom," odvetil Torin. "Poďme za nimi. Po ceste ti rozpoviem čosi zaujímavého."
Hobit sa pozrel na trpaslíka, prekvapilo ho jeho rozhodnutie. Obočie na Torinovej tvári sa zježilo, ruku mal stále na sekere a po voľnom priestranstve prebiehal prikrčený. Folko z tohto výzoru svojho spolupútnika vycítil isté nebezpečie a tak tasil meč.
"Budeme ich chytať?" zvolal bojovo naladený. "A potom? Konečne by si mi mohol povedať, čo si sa dozvedel od zajatca?"
"Podľa toho, čo povedal, býval v nejakej osade neďaleko Annuminasa. To môže byť pravda. Sú tam staré banské diela po trpaslíkoch. Podľa jeho slov, pracovali pre nejakého bohatého arnorského kupca. Nedávno ku ním prišiel mladší syn tohto kupca - podľa škriatka, dôstojného človeka - a navrhol im výhodnú prácu, pravda, za dobrú odmenu; nájsť najkratšiu cestu do Forlindonu, tak aby obišli Hobitín, ktorá je rozkazom kráľa Elessara uzavretá. Podľa neho zablúdili a zo Starého lesa sa len horko ťažko dostali von."
"Dá sa mu aj veriť," poznamenal sťa pre seba Folko. "Do Forlindonu, ako som počul, vedie dobrá cesta. Obchádza Hobitín zo západu."
"Ťažko," odvetil mu trpaslík. "Cigáni a ani sa pritom nečervená. To u nich nie je zvykom. A čo s ním? Nezabiješ ho za to. A on to vie! Keď ho viac pritlačíš, zabiješ ho. A to škriatkovia, ako som počul, len tak nedopustia. Smútiaci pozostalí sa hodia k nohám Námestníka a budú prosiť o ochranu. Kráľ Elessar chce byť spravodlivým a v jeho krajine platia zákony rovnako pre všetkých; pre trpaslíkov, ľudí i pre škriatkov. Už som z neho unavený," prešiel na inú nôtu trpaslík. "Môžeme tu s ním skoncovať. Niet tu nikoho." Po tých slovách zhodil vak na zem tak nešetrno, že sa z neho ozval žalostný nárek. "Vidíš rozumie!" poznamenal spokojne trpaslík. Z vaku sa potom nieslo dlhé avšak zrozumiteľné mrmotanie. "Á, počkaj. To už je čosi iné," zvolal odrazu Torin.
Rozviažúc batoh, vytiahol zviazaného škriatka von. Hodil ho na zem, doslova ako otep slamy. Ten však stále čosi mrmotal.
"Nie tak zhurta!" prikázal mu Torin, kopnúc ho zľahka nohou.
Škriatok sa trochu podvihol na lakťoch zviazaných rúk, vyľakane pozrel na trpaslíka a začal lapotať pomalšie, fňukajúc pritom.
Folko mu nerozumel ani slova, avšak v hlase škriatka vycítil strach. Ten ešte asi štvrť hodiny ľapotal a potom stíchol, skrčil sa do klbka a odovzdane čakal na svoj osud.
"O čom to hovorí? Čo to tlápe?" netrpezlivo sa pýtal Folko trpaslíka. Torin si sadol na prvý súcejší konár čo bol na zemi a tvár sa mu zachmúrila.
"Zlé veci, priateľu hobit," odvetil s povzdychom. "Hovoril, že nedávno navštívil starešinov ich rodu, za tmavej noci, jemu neznámy jazdec - človek. Kto to bol a odkiaľ, to on nevie. Starešinovia však sedeli celú noc a debatovali o veciach, ktoré od nich chcel onen jazdec. Ráno potom vybrali jeho a štyroch ďalších permoníkov. Prikázali im, aby išli na juh krajiny. Kam, čo myslíš? Do Železného pásu. S úlohou získať zvyšky tých, čo sa poddali Bielej ruke! Neviem, kto to je. Škriatok však povedal, že mali príkaz nájsť ohyzdov, ktorí tam žijú.
"Čo to znamená, Torin?" spytoval sa hobit, hoci sám už poznal odpoveď. Nechcel si to priznať, dúfal ako dieťa, že všetko môže byť aj inak, lepšie.
"To môže byť, že niekto," spočinúc očami na Folkovi pomaly a zreteľne vyslovoval trpaslík slovo za slovom a pokračoval: "to znamená, že niekto organizuje zvyšky tých, čo slúžili tme. Vari sa komusi znova zažiadalo moci nad Stredozemou?"
Folko sa chytil rukami za hlavu a nakláňal sa z boka na bok, opakujúc si pre seba: "Čo to teraz zasa bude?"
Na rameno žiaľom trápeného hobita padla trpaslíkova ruka.
"Vzchop sa Folko!" ozval sa trpaslík. "Nemáme sa síce na koho spoliehať. Dozvedeli sme sa veľmi vážne veci a preto treba rázne konať, hoci ani ja, a ani ty neviem čo a ako. No, ak sa poradíme s priateľmi, ktorých tieto veci neodstrašia a nevezmú im odvahu, dačo vymyslíme. Nejaký plán. A teraz na cestu! Ešte nejakú hodinu budeme poníka hľadať a potom sa vrátime."
"A čo bude s naším zajatcom?" spýtal sa Folko, pozerajúc nehybne pred seba.
Hobit bol veľmi vzrušený skutočnosťou, že celý jeho príjemný svet sa v okamihu zrútil. Jeho krajine hrozí nové nebezpečie a on - ešte nedospelý - avšak zbehlý hobit - musí tomu čeliť. Niet kohosi vševedúceho a všemocného, niet sa na koho spoľahnúť.
"Pustiť ho nemôžeme v žiadnom prípade," zamyslene odvetil Torin.
"Treba sa nám dostať k starešinom, dozvedieť sa, kto bol onen tajomný jazdec. Folko, ja sa tam zajtra vyberiem, škriatka si vezmem. Poď, máš poníkovu stopu?"
Prešli asi stovku krokov, keď Torin zastavil:
"Čo je to za ohradu?"
Pomedzi stromy bolo vidieť vysoké koly zatlčené do zeme. Na vrchu mali ostré špice. Ich rad sa tiahol z jedného svahu na druhý, prechádzal korytom riečky a opäť sa, kopírujúc terén, dvíhal po svahu hore a strácal sa medzi kmeňmi stromov. Keď prišli bližšie, Folko uvidel, že táto, kedysi nádejná hradba, zbudovaná predkami na ochranu Hobitínu pred vonkajším svetom, prestala plniť svoj účel. Drevo sčernalo a zhnilo. Koly sa na mnohých miestach poddali. Najlepšie to bolo vidieť v riečke, kde voda obnažila drevo a to vo vnútri bolo práchnivé. Kolová hradba zostarla a bola na nič.
Za tento jeden deň Folko toho prežil veľmi veľa, preto ho stav kolovej hradby až tak nezarmútil. Iba si s hnevom odpľul a v duchu zahrešil sám sebe nádavkou tých hobitov, čo ho nemali v láske. Potom prešiel za Torinom na druhú stranu hradby ... a po prvýkrát v živote stál za hranicami svojej láskavej, milej a dobrej vlasti.
Kedysi prázdne priestranstvo pri hradbe bolo teraz zarastené, riečka sa o poznanie rozšírila a breh pokryl mladý háj olšín. Roklina postupne prechádzala do plošiny, pripomínajúcej tvarom obrovský tanier, v ktorom trónili koruny vekovitých dubov i jaseňov Starého lesa.
"Dobre, že ste vy, hobiti celkom zabudli na hranice," poznamenal zrazu nevrlo Torin. "Škriatkovia sa cez ne dostali bez problémov."
Prešli hustým kriačím až k hrdzavým kopčekom akejsi trávy, ktorá rástla na močaristej lúke. Voda, ktorá tu stála, bola čierna sťa olej. Jej povrch bol hladký ako zrkadlo. Stopy poníka sa v nej stratili. Takže ďalej ho mohli, v smere k Starému lesu, hľadať iba tak odhadom. A ak ho už nenájdu, tak sa ale aspoň vymotajú z tých mokrín. Folko nebol až tak ťažký a tak sa mu skákalo z mačiny na mačinu ľahšie. Trpaslíkovi to išlo ťažšie a tak kráčal opatrnejšie a palicou najskôr preskúmal dno. Všetko vôkol dookola stíchlo, aj ovzdušie znehybnelo, ani len vánok nezadul.
Poníka objavili celkom náhodou. Folko len tak jedným okom spozoroval akýsi pohyb v jednom z kríkov. Keď sa prizrel lepšie, uvidel poníka zamotaného v kriačí. Aj poník zrejme uvidel ich, pretože dupajúc všetko dookola, radostne zaerdžal a usiloval sa vybehnúť odtiaľ.
"Uf, pravdu povediac," povedal Torin, utierajúc si spotené čelo, "máme ho. Tie hory ma uťahali."
Potom sa dali na cestu späť. Škriatka naložili s vakom na chrbát poníka. Folko sa občas obzrel späť a v očiach mu sedel smútok za hranicou v Starom lese. Deň strácal na jasnosti a na juhu oblohy narastali nízke mraky. Súmrak postupne hustol, riečka takmer nehlučne žblnkala a len občas bolo počuť spev vtáctva. Hobit kráčal vpredu, vedúc poníka za uzdu. Torin uzavieral sprievod.
"Chcel by som vedieť, čí to bol nápad, opäť organizovať a zjednotiť zvyšky škratov?" prerušil mlčanie trpaslík svojou otázkou vyslovenou, nevedno komu.
Hobit iba pokrčil ramenami a trpaslík pokračoval: "Kto vie, koľko ich tam žije? Koľko rokov chodíme k Aglarandským jaskyniam a okolo nich. A až doteraz sa nič nestalo. V Annuminase dáme škriatka tam kde patrí a tam si už s ním poradia."
Nad Brandyvínou už dávno dohoreli aj posledné lúče zapadajúceho slnka, keď unavení pútnici napokon došli do osady Brendibekov.
Trpaslík celou cestou obšťastňoval hobita úvahami o nezmyselnosti boja o moc v Stredozemí teraz, keď vládne taký rozhodný kráľ, takže Folko bol nevýslovne šťastný, keď sa napokon ocitli v jeho útulnej izbe. Poníka predvídavo odovzdali deduškovi Paladinovi a ten konštatoval, že... áno z Folka ešte môže čosi byť. Je tu istá nádej. Napokon sa uložili spať. Škriatka pevne zviazaného hodili do kúta. Dostal aj malú podušku a dve deky.
Unavený a do krajnosti vyčerpaný hobit zaspal, len čo si ľahol do postele.

Preklad: Jozef Svítek
Korektúry: Rastislav Weber

prevzaté z časopisu Fantázia, č. 20